Kto bol Jozef Juráš?

Jozef Juráš (z archívu Jána Juráša)

Juráš, Jozef (1912 – 1975)

Evanjelický a. v. farár, publicista a tajomník SEM,  prenasledovaný a väznený najprv fašistami, potom komunistickým režimom.

Mladosť

Jozef Juráš sa narodil sa 1. mája 1912 v Žiari v okrese Liptovský Mikuláš v chudobnej maloroľníckej rodine. Pokrstili ho 12. mája 1912 v evanjelickom kostole v Smrečanoch. Krstil ho farár Vladimír Pavel Čobrda. Jurášov otec padol v 1. svetovej vojne, a tak tri malé deti vychovávala matka sama s pomocou príbuzných.

Do ľudovej školy Juráš chodil v Žiari v rokoch 1917 až 1925. Potom začal dochádzať do Gymnázia Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Do školy chodil pešo okolo 8 kilometrov denne. V rokoch 1933 až 1937 študoval teológiu v Bratislave a 25. júna 1937 bol ordinovaný za kňaza. Ordinoval ho biskup Dr. Vladimír Pavel Čobrda za asistencie biskupa Dr. Samuela Štefana Osuského a profesora Dr. Jána Beblavého.
Dva roky potom Juráš študoval na univerzite v Erlangene (Nemecko), odkiaľ musel roku 1938 ujsť pred gestapom. Ako plavčík na nákladnej lodi sa po Dunaji sa doplavil až do Bratislavy.

Pôsobenie v cirkvi

Od 1. októbra 1938 do 26. novembra 1942 bol seniorálnym kaplánom v Liptovskej Porúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Neskôr sa oženil s jeho dcérou Darinou a v ťažkých podmienkach neustáleho prenasledovania spolu vychovali tri deti: syna Jána a dcéry Ivicu a Danicu, vydatú Kšiňanovú.

V rokoch 1940 až 1951 Jozef Juráš s prestávkami pôsobil ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier v Liptovskom Mikuláši. Od 27. novembra 1942 bol v Bratislave tajomníkom SEM (Združenie evanjelickej mládeže) a spirituálom na bohosloveckej fakulte. V roku 1944 ušiel pred gestapom na Liptov a zapojil sa do príprav Slovenského národného povstania. Bol členom revolučného Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku, kde pracoval ako osvetový referent, tlmočník, organizátor, vydavateľ letákov a spolupracovník Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Hneď po prechode frontu začal 2. mája 1945 pôsobiť na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši ako profesor náboženstva a spevu, kde zotrval až do konca roku 1946.

Povojnové obdobie

Od 1. januára 1947 Juráš pôsobil ako dištriktuálny farár pri biskupskom úrade v Liptovskom Mikuláši u biskupa Vladimíra Pavla Čobrdu, kde k spokojnosti cirkevníkov zotrval šesť rokov. V tom čase tu boli postavené sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu, zaviedli elektrické zvonenie a ozvučenie kostola. V roku 1947 bol na pozvanie Národnej luteránskej rady na polročnom študijnom pobyte v USA. To sa mu zrejme stalo osudným. V roku 1953 ho od februára do septembra väznili na Krajskej správe ŠtB v Bratislave a kruto ho vyšetrovali, aby od neho získali priznanie o špionážnom spojení s USA a o vlastizrade, čo sa im však nepodarilo. Od septembra 1953 do konca júna 1954 bol práceneschopný – musel sa liečiť z následkov vyšetrovania. Žil v Liptovskom Mikuláši bez platu aj bez nemocenských príspevkov.

V júli 1954 sa stal námestným farárom evanjelického a. v. cirkevného zboru v Čiernej Lehote a od januára 1959 pôsobil ako námestný farár v Bátovciach. Ani potom však nemal pokoja: 1. februára 1962 ho Štátna bezpečnosť opäť zaistila a do 30. septembra 1962 ho držali vo vyšetrovacej väzbe v Košiciach a v Prahe. Keďže zostal verný svojmu presvedčeniu, odsúdili ho ako protištátny živel za vlastizradu na 13 rokov väzenia. Sedel od 1. októbra 1962 do 4. mája 1968 vo väznici vo Valdiciach, kde vyrábal s ostatnými väzňami jabloneckú bižutériu.

Proti čomu som vlastne bol?

1. Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.

2. Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.

3. Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.

4. Proti pseudovede, ktorá vo svojom chvastaní rozkazovala aj ´vetru, dešti…

5. Proti násilníckym metódam niektorých činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.

Vo svojich spomienkach z toho obdobia Jozef Juráš takto uvažuje.

Po amnestii prezidenta Ludvíka Svobodu ho 4. mája 1968 prepustili, no až do jesene sa musel liečiť na následky väznenia v nemocnici v Bratislave.

Jozef Juráš v Petržalke

15. septembra 1968 Jozef Juráš nastúpil ako zborový farár do cirkevného zboru a. v. v Bratislave-Petržalke. Tento zbor v tom čase prakticky neexistoval. V priebehu niekoľkých mesiacov ho však Juráš dokázal oživiť organizačne i duchovne. Pritom sa opieral najmä o fíliu Rusovce, ktorá sa nachádzala v lepšej hmotnej situácii ako Petržalka. Vo výročnej správe napísal: „Keďže sa nemáme v Petržalke kde schádzať, plne som sa doteraz venoval fílii Rusovce, kde máme slušný kostolík. Len veža je od vojnovej bomby porušená (zvoniť sa smie len na jednom zvone) a taktiež poškodený organ je rozobratý. Kostol je bez elektrického osvetlenia…“

Jozef Juráš sa pričinil nielen o opravu kostola, ale aj o obnovenie duchovného života v rusovskej fílii. Pokúšal sa nájsť dôvody nezáujmu rusovských evanjelikov o zborový život a rozhodol sa zmeniť spôsob práce: „Keď nejdú ovce za pastierom, musí pastier za ovcami.“ A tak spolu s kurátorom Samuelom Zaklayom získal pastorizačno-misijnou činnosťou už v roku 1968 až 30 rodín, čo bolo spolu 85 cirkevníkov. Vo svojej misijnej práci sa sústreďoval predovšetkým na prácu s mládežou a pomoc starším členom zboru. Preto neskôr na jeho počesť v Cirkevnom zbore v Bratislave-Petržalke založili nadáciu a neskôr Občianske združenie Jozefa Juráša, ktorá sa venuje najmä podpore činnosti detí, mládeže a starších bratov a sestier.

V rozkvete práce na poli cirkvi ho však represálie postihli tretí raz: 1. júla 1972 mu bol odňatý štátny súhlas na pôsobenie v úrade petržalského farára a násilne ho penzionovali. Zamestnal sa v Polygrafických závodoch v Bratislave ako korektor. Jeho poslednou prácou bola korektúra prekladu Biblie do slovenčiny. Následky väzenia sa opäť prejavili. Postihla ho rakovina kostnej drene, a tak posledný rok života prežil zväčša v nemocnici. Zomrel v Štátnej nemocnici v Bratislave 17. augusta 1975.
Posledná rozlúčka s Jozefom Jurášom sa konala v kaplnke pri Kozej bráne v Bratislave 20. augusta 1975. Pochovaný je na cintoríne v Liptovskej Porúbke.

Tvorba

V tomto znamení zvíťazíš, Liptovský Mikuláš 1945 – výber z prednášok a úvah
Z temného údolia, Liptovský Mikuláš 1992 – výber z väzenskej poézie

Jozef Juráš sa vo väzení vracal vo svojich spomienkach často k svojmu cirkevnému zboru a napísal i tieto verše:

Žehnám si Vás, prosiac v slzách,
buďte verní Pánu.
Kým On sám si nepozve vás,
do nebies Kanaánu.

V duchu vidím každého z Vás,
ten ktorý kde sedáva
a nakoniec požehnanie,
kňaz väzeň vám dáva.